Pešo z Lindesnes na Nordkapp

2630 km testu odolnosti (a spodnej bielizne)

Nápad ísť pešo z juhu Nórska na Nordkapp väčšinou vzniká v teple domova, kde neprší a nefúka severák. Na mape vyzerá trasa elegantne – jedna línia z Lindesnes na sever. V realite je to ale súvislá kolekcia mokra, blúdenia, potu a nekonečného testovania materiálu aj psychiky.

My sme boli traja študenti z Jablonca – Dominik, Jirka a Marek. Na konte sme mali tisíc kilometrov pešo do Benátok a v batohu výbavu, ktorá mala rozhodnúť o tom, či tú cestu pretrpíme, alebo si ju užijeme. Brynje nám krylo chrbát (doslova), ale ani tá najlepšia sieťovina za vás neprejde tridsaťpäť kilometrov denne.

Prečo Norge på langs bolí aj baví

Cesta Norge på langs má jasné pravidlá. Spojíte najjužnejší bod Nórska s tým severným. Dva a pol tisíca kilometrov. To znamená každodennú rutinu: vstávanie o šiestej, dvadsať kíl na chrbte a monotónny rytmus ľavá–pravá. Sedemdesiat dní v kuse.

V Nórsku si rýchlo overíte jednoduchý princíp: akonáhle sa spotíte a zastavíte, začne vám byť zima. Do kopca s ťažkým batohom sa telo zahreje, na hrebeni fúkne vietor a behom minúty je jasné, ako funguje vaše oblečenie. Práve tu sa ukázalo, čo dokáže správna prvá vrstva. Super Thermo sme mali priamo na tele, sieťovina odviedla pot od kože a nechala pri tele tenkú vrstvu vzduchu. Vďaka tomu sme neprechladli ani v momente, keď naše bundy zvonku čelili náporu nórskeho počasia a my sme mohli pokračovať.

Tri rôzne hlavy, jeden cieľ

Výprava stála na troch odlišných postavách, ktoré spájala len odvaha (alebo naivita?):

• Marek: Najmladší a najvyšší, dvojapolmetrový „nosič rýb“, ktorý veril, že uprostred nórskej divočiny vyrieši večeru na prúte.
• Dominik: Vodca a majster skratiek, ktoré existujú hlavne v jeho mape, ale nie v teréne.
• Jirka: Pol-študent s averziou k foteniu, ktorý testoval limity trpezlivosti aj membrán.

Na papieri nesúrodý tím. Na ceste funkčná jednotka. Niekto stráca cestu, niekto náladu, niekto palice. Dôležité je, že nikto nestratil odhodlanie ísť ďalej.

Bažiny, pot a princíp suchého trička

Prvé dni boli o asfalte, ale Nórsko rýchlo ukázalo svoju pravú tvár. Značka na mape sa zmenila na „niečo zelené“. V praxi to znamenalo dvadsať kilometrov v bažine. Jedna noha po členky v močiare, druhá po kolená v blate.

V takých podmienkach si siahnete na dno. Topánky premoknú, to je fakt. Ale tu sme ocenili, čo máme priamo na tele. Syntetická sieťovina Brynje nás držala. Aj keď sme boli „durch“ zvonku a prepotení zvnútra, ale neštudilo to. Sieťka vytvorila vzduchový vankúš, ktorý držal teplo aj v mokrom prostredí. Akonáhle sme sa zastavili na DNT chate, boli sme v suchu skôr, než sme stihli uvariť kuskus. Sieťovina schne takmer pred očami, iné tričká nám pomaly nevyschli ani v stane.

Komáre v kuskuse a neustále prezliekanie

Nórska príroda má svoje špecifiká. Medzi jazierkami a pláňami často nestretnete soby, ale milióny komárov. Sú všade. V nose, v stane, a nakoniec aj ako chrumkavá vložka v kuskuse s tuniakom.

Okrem hmyzu nás trénovalo počasie. Chvíľu prší, chvíľu svieti slnko. Systém „obliekam bundu / vyzliekam bundu“ sa stal naším folklórom. Dominik s Jirkom to išli poctivo: desať minút v nepremoku, desať minút v tričku. Spätne videné, toto je presne moment, kde sa ukazuje kvalita vrstvenia. Keby sme menej zmatkovali a viac verili funkčnosti spodnej vrstvy, ušetrili by sme si veľa času. Termoprádlo totiž funguje v širokom spektre teplôt – hreje, keď stojíte, a vetrá, keď makáte.

Norové, čo „zabudnú“ pozvať dovnútra

Cesta na sever nie je len o materiáli a prírode, ale o ľuďoch. Typický nórsky scenár: ráno vyleziete zo stanu, príde traktor, vylezie Bjorn a spýta sa, kam idete. Zistíte, že vás videl už včera, chcel vás pozvať domov, ale... zabudol. Jirka, vyrušený z rannej hygieny, pre to mal pochopenie len čiastočné. Bjorn to ale vyžehlil kávou a koláčom.

Iný Bjorn zase vedel, že sme raňajkovali u jeho príbuzných o sto kilometrov skôr. Solidarita na severe funguje. Predavačka u Jokeru nám dala včerajšie pečivo a kilá banánov. Pre študentov, ktorí počítajú každú kalóriu a korunu, to bol sviatok.

Hladom k obchodu a vietor v chrbte

Jedlo určovalo náš rytmus. Nedeľa v Nórsku znamená zatvorené obchody, čo nás stavalo pred voľbu: 90 kilometrov za dva dni, alebo deň čakania. Ego a hlad velili ísť.

V národných parkoch ako Hardangervidda alebo Rondane do toho prehovoril vietor. Fúka tam tak, že s veľkým batohom idete „na kraba“. Zima tam nie je len číslo na teplomere, je to kombinácia vetra a vlhkosti. Tu sa ukázalo, že mať na sebe Arctic Double alebo kvalitnú vlnu cez sieťovinu nie je luxus, ale nutnosť. Zatiaľ čo my sme bojovali s vetrom, naše telá zostávali v relatívnom tepelnom komforte. Spodná vrstva odviedla pot, stredná izolovala. Jednoduché, účinné.

Asfaltová diaľnica E6 a morská „riviéra“

Po horách prišla realita severnej civilizácie – asfalt. Diaľnica E6, ktorá nekonečne obkružuje fjordy. Cesta, breh, zráz, hory. A znova. Tu už to nebolo o technike chôdze, ale o hlave. Topánky dostávali zabrať, chodidlá pálili, ale blížili sme sa. Občas sme si zašli kilometre na juh, len aby sme mohli pokračovať na sever. Logika fjordov je neúprosná.

Nordkapp: Najprv dno, potom vrchol

Finále malo byť za odmenu. Namiesto toho sme si siahli na dno. Doslova – v podmorskom tuneli na ostrov Magerøya sme klesli do mínus 212 metrov. Nasledovalo stúpanie, dážď tečúci vodorovne a vietor, ktorý bral dych.

Dominikova „skratka“ trailom sa zmenila v boj o každý krok. Keď sme po hodinách blúdenia v hmle a daždi uvideli loď, od ktorej sme ráno vyšli, padla na nás kríza. Boli sme premočení, unavení a premrznutí. Ale aj tu platilo: pokiaľ sa hýbete a máte na sebe funkčnú vrstvu, nezamrznete. Obchádzali sme to nakoniec o dvadsať kilometrov dlhšou trasou.

Na Nordkapp sme došli o deň neskôr. Zatiaľ čo turisti z autobusov v perovkách nechápavo pozerali, my sme počas piatich minút obsadili stoličku v návštevníckom centre a sušili výbavu. Tričká, ponožky, všetko šlo dole. A viete čo? Tá výbava to vydržala. Rovnako ako my.

Čo nám 2630 km dalo?

Po 67 dňoch na ceste sa vám zmenia priority. Riešite len to podstatné: Je sucho v topánkach? Máme čo jesť? Drží stan?

Naučili sme sa, že neexistuje zlé počasie, len zlé vybavenie (a zlá nálada). Zistili sme, že spodná bielizeň je najdôležitejší kus oblečenia, pretože je to jediná vec, ktorú máte na sebe non-stop. Brynje s nami prešlo bažinami, snehom aj asfaltovým peklom. Niekedy smrdelo, niekedy bolo od blata, ale vždy fungovalo.